default_mobilelogo

Ikona - z gréckeho slova eikon -> obraz.

Podľa Pseudodionysia Areopagita, byzantského autora žijúceho asi v 5. storočí, je ikona zviditeľnením neviditeľného, lebo sa ňou zobrazuje neviditeľný duch prebývajúci vo viditeľnom tele. Najstaršie známe ikony pochádzajú zo 6. storočia. Spájajú sa s kláštorom sv. Kataríny na hore Sinaj. Tieto pamiatky nesú ešte výrazné stopy tradícií neskorohelenistickej maľby.

 

Ikona v umení kresťanského Východu pôvodne zahrňovala všetky zobrazenia Krista, Bohorodičky, svätých, anjelov, výjavov z Písma svätého nezávisle od techniky realizácie a umiestnenia. Až v novej dobe sa tento termín začal vzťahovať iba na prenosné, voľné obrazy, ktoré mohli byť maľované, emailové, mozaikové, ale nespojené priamo s architektúrou.

Po období ikonoborectva od 9.storočia sa stala centrom ikonomaľby (ikonopisectva) Byzancia, kde hlavný tón udávala konštantinopolská škola. Vplyv byzantskej kultúry zaznamenávame nielen v krajinách ako bolo Bulharsko a Srbsko, ale aj vo vzdialenejších krajinách ako Veľká Morava, Kyjevská Rus, Gruzínsko. Nezanedbateľný je aj jej vplyv na maľbu západnej Európy.

Prvé ikony sa na územie Slovenska dostali najneskôr s misiou sv. Cyrila a Metoda. Tie sa však nezachovali. Najcennejšie pamiatky ikonomaľby na Slovensku pochádzajú až z 15. - 16. storočia. Ikonomaľba na východnom Slovensku a susediacich územiach Poľska a západnej Ukrajiny sa vyvíjala v dvoch základných štylistických etapách:

- do prvej patrí väčšina ikon z 15. - 16. storočia, ktoré ešte prísne dodržiavali staré tradície, kanóny. Je v nich vidieť snahu o zachovanie dávnych postupov v ikonografii a vo výtvarnom stvárnení. Súbežne sa už objavovali prvky ľudového smeru, pre ktorý je príznačná zjednodušenosť štýlu, dominantná úloha línie a výskyt miestnych etnografických prvkov.

- do druhej etapy patria ikony z konca 16. - 17. storočia charakterizované zjednodušením kompozície a výtvarnej techniky, výrazným prílevom ľudových prvkov, západného vplyvu a postupným odklonom od pôvodnej ikony. Tento proces sa u nás zavŕšil v 18. a začiatkom 19. storočia.

 

Ikony sú umením symbolickým. Majú vyjadrovať myšlienku, že všetko na svete je len akými obalom, za ktorým sa skrýva vyšší zmysel. Symbolické je aj vnútorné delenie chrámu na tri časti, ktoré predstavujú Svätú Trojicu, nebeské sily: predsieň (babinec) - symbolizuje zem, loď - nebo a prestol (oltár) to, čo prevyšuje nebesá. Dominanciou lode je ikonostas oddeľujúci loď od oltárnej časti (svätyne) a to, čo sa za ním deje, vidia len duchovné oči viery.

Na zdôraznenie transcendentálneho významu ikony slúžilo neutrálne, zvyčajne pozlátené alebo postriebrené pozadie, niekedy členené vtláčaným a gravírovaným plastickým ornamentom. Ikony sa písali na dosky hrubé 2 - 4 cm, najčastejšie z lipového dreva. Na zadnej strane sa dosky spájali svlakmi.

Svojou konštrukciu ikonostasy z Haliča a východného Slovenska sú blízke byzantským a balkánskym pamiatkam.

 

detail ikonostasu v cerkvi z Matysovej - v strede ikona Deesis a Mandylion (Nerukosotvorenyj obraz)

 

 

 

zdroj: Ikony Šarišského múzea v Bardejove, Vladislav Grešlík, ARS MONUMENT, 1994

        cerkovky.eu